Z histórie


Svätý Vincent de Paul

DSC01898Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v Pouy vo Francúzsku ako tretie zo šiestich detí sedliackej rodiny. Charakterové črty rodiska ho ovplyvnili na celý život: rozhodný temperament, humor, dynamizmus, prirodzený zmysel pre realitu, sedliacka múdrosť… Ako dvanásťročný začal študovať v Daxe, neskôr prešiel na teologické štúdiá v Toulouse. Ako devätnásť ročný , 23. septembra 1600, bol vysvätený za kňaza. Svoje kňazské povolanie prežíval po celý život s opravdivou vrúcnosťou srdca i duše. Bol zbožný, plný viery, nadšenia a horlivosti, takže sa od neho mnohí učili a ešte stále učia.
V r. 1605 musel Vincent odcestovať do Marseille kvôli istej záležitosti. Na spiatočnej ceste loďou po mori upadol do zajatia tureckých pirátov, ktorí ho predali za otroka do Tunisu. Najprv bol u jedného rybára, ktorý ho však kvôli tomu, že bol chorý, predal starému alchymistovi. Ten si ho veľmi obľúbil a vyjavil mu aj tajomstvá svojho umenia. Po starcovej smrti v r. 1606 sa Vincent dostal do rúk mohamedána, odpadlíka od kresťanstva, ktorý pochádzal z Francúzska. Podarilo sa mu nielen vrátiť sa s ním späť do vlasti, ale sprostredkovať mu i návrat do Cirkvi.
V r. 1608 prišiel Vincent de Paul do Paríža, kde prežil zhruba 50 rokov, najprv na privilegovaných miestach, potom ako neúnavný a zapálený pracovník mnohých charitatívnych diel. Kardinál de Bérulle, zakladateľ náboženského prúdu Francúzska škola, ktorý v 17. storočí podstatne obnovil život viery a posvätnosť kňazského stavu, ho zasvätil do duchovnej služby chorým v nemocnici. V r. 1609 sa Vincent stal almužníkom kráľovnej Margity de Valois, bývalej manželky kráľa Henricha IV. Cez službu chorým a chudobným pokorne konal dobročinnosť a spoznával Božie cesty. Môžeme u neho pozorovať najmä dve vlastnosti, ktoré sú zriedkavo spojené v jednom človeku: hlboká pokora a dôstojné, až majestátne vystupovanie.
st vincent et les damesV r. 1612 prišiel do farnosti Clichy na predmestí Paríža. Dobrý ľud v Clichy sa však netešil dlho z jeho prítomnosti, lebo Vincent na žiadosť kardinála čoskoro odišiel z farnosti a stal sa vychovávateľom najstaršieho syna v grófskej rodine Filipa Emanuela de Gondi, generála galejí a duchovným vodcom celej rodiny i všetkých, ktorí pracovali na rozsiahlych majetkoch grófa. Túto službu v Paríži a súčasne na vidieku vykonával celé štyri roky. Keď sa Vincent začiatkom roku 1617 nachádzal vo Folleville, na jednom z vidieckych majetkov Gondiovcov, manželka jedného ťažko chorého muža, všeobecne známeho dobrého kresťana, požiadala pána Vincenta, aby ho pripravil na smrť. Vincent o tomto prípade neskôr napísal: „Vyšlo najavo, že tento človek bol zaťažený hriechmi, ktoré nevyznával pri spovediach. Sám to povedal grófke de Gondi po svojej spovedi, že by bol určite zatratený, keby si nebol vykonal generálnu spoveď. Zakrátko zomrel. Madame de Gondi jasne spoznala dôležitosť generálnej spovede a priala si, aby som o nutnosti dobrej spovede kázal v kostole na Sviatok obrátenia sv. Pavla. Pán Boh požehnal túto kázeň natoľko, že si všetci miestni obyvatelia vykonali generálnu svätú spoveď. Nastala taká tlačenica, že sme museli zavolať na výpomoc dvoch pátrov jezuitov, ktorí tiež kázali, katechizovali a spovedali.“
Dojatá pani de Gondi naliehavo prosila Vincenta, aby podobne evanjelizoval aj na inýchst vincent reformateur miestach ich grófskych majetkov. Na Vincenta táto udalosť tak hlboko zapôsobila, že bol presvedčený, že mu Pán Boh ukázal cestu misionárskej služby pre duchovné dobro blížnym. Za takýchto okolností sa zrodila myšlienka založiť Spoločnosť misijných kňazov, ktorú v r. 1625 aj uskutočnil (táto Spoločnosť v súčasnosti existuje pod názvom Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul – CM ). Okrem duchovnej služby chudobným Vincent sústreďoval pozornosť aj na formáciu dobrých a svätých kňazov.
Vincenta de Paul trápila nielen duchovná bieda dedinského ľudu; zistil totiž, že duchovnú biedu sprevádza aj neznesiteľná materiálna bieda. Zorganizoval preto pravidelnú materiálnu pomoc pre chudobných. V r. 1617 v Châtillon-les-Dombes tak vzniklo prvé z mnohých diel kresťanskej lásky, ktoré potom začali prekvitať všade po jeho stopách. Takto sa zrodili Bratstvá kresťanskej lásky (v súčasnosti je to Medzinárodné združenie spolkov kresťanskej lásky – AIC ).
rencontreO krátky čas poveril Lujzu de Marillac, dámu šľachtického pôvodu a neskôr spoluzakladateľku Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, navštevovaním týchto bratstiev. Panie z vyšších vrstiev spoločnosti, ktoré vykonávali službu chudobným, mali po čase veľké ťažkosti, keďže sa často vyskytovali morové epidémie a bolo treba vykonávať aj tie najnižšie práce. V tejto službe im zabraňovali aj ich manželia, deti alebo rodičia. Preto namiesto seba posielali do služby chudobným svoje slúžky, ktoré však konali túto prácu s odporom. Preto Boh chcel, aby sa utvorilo spoločenstvo žien, ktoré by prevzalo vedenie starostlivosti o chorých a starých. Tak pod vedením Lujzy de Marillac a Vincenta de Paul v r. 1633 vznikla v Paríži Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, utvorená z jednoduchých dedinských diev (v súčasnosti je to Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul – DKL).
Vincent de Paul – tento „špecialista“ chudobných sa presadzoval v ich prospech mimoriadnou pokorou, a to tak u boháčov aj u mocnárov. Bol poradcom kráľovnej Anny Rakúskej a veľkých pánov kráľovstva. Politika ho však zaujímala len potiaľ, pokiaľ mohol tým osožiť chudobným. Úspešne vymohol pre chudobných podporu, daňové úľavy, budovy a mnohé priaznivé dekréty. Dosiahol aj istú zmenu názoru, totiž, že sa na chudobných už nepozeralo odmietavo a opovržlivo.
Vincent de Paul, veľký dobrodinec chudobných, takmer celý život pracoval pre nich: zbieral nájdené a opustené deti, ošetroval chorých, ranených, väzňov, vyučoval nevedomých a slúžil všetkým, ktorí sa nachádzali či už v materiálnej alebo duchovnej biede. Pre neho bol Boh tak isto prítomný v modlitbe, ako aj v chudobnom. Keď bolo potrebné zanechať modlitbu a poslúžiť chudobnému, hovorieval, že to znamená „opustiť Boha pre Boha“. Svojím hlbokým pohľadom zachytil, že v chudobnom je Ježiš Kristus. Text Sv. písma u Mt 25,31-46 bol pre neho „svetlom“, ktoré mu pomohlo porozumieť daným životným udalostiam.st Vincent et pauvres
Jeden z našich súčasných spisovateľov spája túto myšlienku sv. Vincenta s nasledujúcou úvahou: „Pane, … myslím, že na konci čias premietneš predo mnou všetky tváre ľudí, mojich bratov… zvlášť tých, ktorí žili so mnou v tom istom meste, v tej istej štvrti, ktorí so mnou pracovali… A v tvojom svetle budem na tých tvárach vidieť:
prázdno, ktoré som nevyplnil,
ústa, ktoré som skrivil,
grimasu, ktorú som zapríčinil,
pohľad, ktorý som zatienil a ktorý som zahasil…
A ty, Pane, mi povieš: „Mne si to urobil!“ (M. Quoist)
Vincent de Paul zomrel 27. septembra 1660 v Paríži; ale zostáva:
„moderný“ pre každú dobu, lebo pobáda človeka, aby svojou prítomnosťou vo svete, podľa príkladu Ježiša Krista, sprítomňoval ľuďom Božiu lásku;

  • považovaný za Otca chudobných. Bol vyhlásený za patróna kresťanských charitatívnych diel.

Svätá Lujza de Marillac

Lste Louiseujza de Marillac sa narodila v r. 1591 v Paríži v šľachtickej rodine. Lujzin otec Ľudovít bol kapitánom kráľovskej stráže, počas života sa oženil dvakrát, no Lujza bola nemanželským dieťaťom. Jej detstvo bolo veľmi smutné, pravdepodobne nepoznala svoju matku a hoci ju mal jej otec veľmi rád, predsa Lujza od svojho narodenia nepoznala rodinný život. Otcovi však záležalo na Lujzinej budúcnosti a okrem hmotného zabezpečenia jej dal aj náležité vzdelanie a výchovu primeranú jej pôvodu. Niekoľko rokov strávila v kláštornej Škole sv. Dionýza v Poissy, ktorá patrila sestrám dominikánkam. Bolo to intenzívne formačné prostredie. Osvojila si základy filozofie, umenia, latinčiny, gramatiky, náboženstva a nadobudla aj dostatočné teologické poznatky. Po smrti svojho otca v r. 1604 Lujza musela zo školy odísť. Poslali ju späť do Paríža, kde bývala u istej chudobnej slečny, ktorá za skromný poplatok prichýlila aj iné dievčatá. V novom domove sa naučila viesť domácnosť. Bola praktická a vynachádzavá.
Keď Lujza dospela, chcela vstúpiť do kláštora kapucínok. Ale pre jej chatrné zdravie sa takLouise de Marillac nestalo. Podľa priania rodiny sa v r. 1613 vydala za Antona Le Gras, úradníka na dvore kráľovnej. V tom istom roku sa jej narodil syn Michal, ktorý bol jej trápením až do smrti. Jej manžel čoskoro ťažko ochorel a Lujza prežívala ťažkú krízu viery. 4. júna 1623 v Kostole sv. Mikuláša na Sviatok zoslania Ducha Svätého sa rozplynuli všetky jej pochybnosti a vnútorný hlas jej dal na vedomie, že príde čas, keď bude môcť zložiť rehoľné sľuby.
Pod vplyvom tejto udalosti Lujza začala odvracať pozornosť od svojho vlastného „ja“ a začala prejavovať záujem o chudobných, slabých a nešťastných. Po smrti manžela v r. 1625 sa stretla s Vincentom de Paul, ktorý sa stal jej duchovným vodcom. Za jeho pomoci a vedenia sa celkom oddala službe chudobným. Vincent de Paul jej dával konkrétne rady, zveril jej návštevy Bratstiev kresťanskej lásky a výchovu dedinských diev, ktoré neskôr utvorili Spoločnosť dcér kresťanskej lásky (1633). Spolu s nimi sa starala o nájdené a opustené deti, o vyučovanie chudobných dievčat, o chorých v nemocniciach, v ich domoch, o väzňov, o ranených vojakov, o galejníkov… Lujzina mnohostranná charitatívna činnosť bola dôkazom jej vysokej morálnej výšky. Korene a motívy tejto činnosti vychádzali z hĺbky jej duchovného života.

Lujza de Marillac zomrela v Paríži 15. marca 1660.louise-et-pauvres-735x1024
Život sv. Lujzy de Marillac je aktuálny aj pre moderného človeka, tak muža ako i ženu. V jej živote mali hlbokú ozvenu práve pálčivé problémy nášho storočia, najmä:

     Bola nemanželským dieťaťom – dnes, keď počet manželských rozlúk, rozvodov a nezákonných spolunažívaní značne vzrastá, deti pochádzajúce z týchto zväzkov si môžu uvedomiť, že aj ony sú povolané k vysokému morálnemu životu, ba k samej svätosti. Lujza im dáva príklad, ako možno vyrásť v čestné a bezúhonné osobnosti, napriek ťažkým rodinným podmienkam.

     Nepocítila materinskú nežnosť a nikdy nezakúsila rodinný život, čo ju poznačilo natoľko, že bola velmi úzkostlivá, citovo nestála a neurotická.

    Treťou veľkou starosťou bola výchova jej syna Michala.

Lujza de Marillac bola v roku 1934 pápežom Piom XI. vyhlásená za svätú. Pápež vo svojom prejave uviedol dôvody, prečo sa Cirkev rozhodla povýšiť Lujzu de Marillac na oltár a vyzdvihol aj aktuálnosť Lujzinej činnosti pre naše storočie. Povedal:ste louise
„Keďže ľudská rozumnosť nie je schopná nájsť účinné prostriedky a lieky proti zlám, na ktoré trpí naša doba, treba prosiť o pomoc zhora, modliť sa a pracovať. To, čo spravodlivé zákony, ľudská činnosť a úsilie často nemôžu dosiahnuť, to Božia láska dopriava našej horlivosti; tá láska, ktorá pohýnala aj Lujzu de Marillac k službe chudobným a chorým. Tá láska, ktorá je trpezlivá, nie je závistlivá, nevypína sa, ale verí všetko a znáša všetko. Tá láska, ktorou kráčame po stopách Ježiša Krista a pomáhame všetkým našim nešťastným bratom.“
V r. 1960 pápež Ján XXIII. vyhlásil Lujzu de Marillac za patrónku sociálnych kresťanských diel.


Svätá Katarina Labouré

TCatherine Labouréajomstvo svätosti tejto jednoduchej dcéry kresťanskej lásky nespočíva v tom, že bola vyznačená videniami Panny Márie, ale skôr v tom, že dokázala obdivuhodne spojiť slávu zjavení s pokornou službou: službou starcom v ústave, chudobným v mestskej štvrti Paríža, službou všetkým zarmúteným, trpiacim, ľuďom na okraji spoločnosti…
Narodila sa 2. mája 1806 vo Fain-les-Moutier (fén le mutié) v chudobnej sedliackej rodine ako ôsma z desiatich detí. Pri krste dostala meno Zoe. Keď mala deväť rokov, zomrela jej matka. O tri roky neskôr jej staršia sestra Mária-Lujza odišla do kláštora (do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul), a tak sa Zoe so svojou mladšou sestrou Antóniou ujala práce na hospodárstve. Image02Keď dosiahla vek dospelosti, vo svojom 21. roku života, oznámila otcovi, že v sebe cíti rehoľné povolanie a že by chcela urobiť tak ako jej staršia sestra – odísť ku dcéram kresťanskej lásky. Tentoraz však otec nesúhlasil a aby dcéru priviedol na iné myšlienky, poslal ju do Paríža, kde mal jej starší brat Karol reštauráciu. Po čase jej to otec predsa len dovolil, a tak Zoe Labouré 21. apríla 1830 vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Paríži na Ulici du Bac 140. Tam prijala rehoľné meno Katarína. Jej duchovný život, prežívaný s takou vrúcnosťou už od útleho detstva, sa ešte viac prehĺbil. Boh ju obdaril mnohými zjaveniami: videla srdce sv. Vincenta de Paul, cez sv. omšu videla v Hostii Pána Ježiša, osobne sa stretla s Pannou Máriou (v noci z 18. na 19. júla 1830), ktorú potom ešte viackrát videla (zjavenia týkajúce sa Zázračnej medaily z 27. novembra 1830). Miestom všetkých týchto zjavení bola kaplnka sestier na Ulici du Bac. Sestra Katarína tam prežívala seminár (noviciát) až do konca januára 1831. Vo februári začala vykonávať službu chudobným medzi starými ľuďmi v Reuilly v jednom z parížskych útulkov. Zostala tam po celý svoj život. S láskou ošetrovala chorých, vykonávala práce v kuchyni, v práčovni, na hospodárstve, na vrátnici… c3_reuilly
Čo je u sestry Kataríny zvláštne, je to, že po celý život dokázala uchovať tajomstvo o tom, že sa jej zjavila Panna Mária. Od roku 1832 sa Zázračná medaila veľmi rýchlo šírila po celom Francúzsku a sprevádzalo ju mnoho zázrakov. Ľudia a cirkevná vrchnosť túžili poznať sestru, cez ktorú si Panna Mária žiadala razenie medaily, avšak sestra Katarína po celý svoj ďalší život (46 rokov po zjavení) mlčala. Predpokladá sa, že toto zachovanie tajomstva „bolo milé Panne Márii a že sa ona sama pričinila, aby bolo zachované“ (René Laurentin: Život sv. Kataríny Labouré). Svet a spolusestry sa dozvedeli túto pravdu až po jej smrti.DSC_0024
Sestra Katarína zomrela 31. decembra 1876 v Paríži – v Reuilly, kde ju aj pochovali. 27. júla 1947 pápež Pius XII. vyhlásil sestru Katarínu za svätú; jej telesné pozostatky boli prenesené do kaplnky Materského domu dcér kresťanskej lásky na ulici du Bac 140 v Paríži, kde sestra Katarína prežívala seminár a kde obsiahla mnohé milosti. Dnes je Kaplnka Panny Márie Zázračnej Medaily pútnické miesto, kam putujú veriaci, a odkiaľ mnohí odchádzajú uzdravení na duši i na tele.