Posolkyňa Panny Márie
Sestra Katarína, ktorú Panna Mária poverila posolstvom niesť dobrú zvesť – evanjelium – ľuďom vtedajšej doby, aj dnes svedčí o tom, že svätosť života je možná pre každého, len treba chcieť.
Svätosť vo všednosti dňa
Sestra Katarína vykonávala svoju službu blížnym s dobrotou, ale súčasne s určitou rozhodnosťou, čo býva neraz ťažké spojiť. Dobrotu prejavovala voči slabým, ktorých bolo treba pozdvihnúť, pevný postoj zas voči ľuďom, ktorí sa museli aj sami vzchopiť, aby nadobudli vlastnú dôstojnosť. Katarína dokázala rozdávať lásku, slúžiť a zároveň evanjelizovať. Podľa možností celkom jednoducho rozprávala o Božej dobrote a milosrdenstve všetkým, ktorých stretala. Láskavo prijímala aj ľudí vzdialených od Boha a vrúcne sa za nich modlila s presvedčením, že Boží duch v nich vykoná svoje dielo.
Prvé zjavenie v noci 18. júla 1830
„Prechod z noci do svetla“
V noci z 18. na 19.júla 1830 pozvala Panna Mária Sestru Katarínu vydať sa na cestu
. Posolstvo z 18. júla nás vyzýva nájsť si čas a pozrieť sa na svoj život vo svetle cesty, ktorou prešla Katarína. Táto cesta nám pripomína evanjeliovú výzvu prejsť zo smrti do života a z tmy do svetla. Máme sa vydať na miesto stretnutia, povzniesť sa nad zovňajšok a zdanie, a tak chápať tajomstvo stretnutia v spoločenstve s Bohom a s blížnymi.
Vydať sa k miestu stretnutia
Panna Mária sa ohlásila prostredníctvom dieťaťa, ktoré zobudilo Katarínu zo spánku. „Vstaň, Svätá Panna ťa čaká!“ Boh nás láskavo a neúnavne vyhľadáva. Jeho prítomnosť je vždy diskrétna a nenápadná ako to malé dieťa. Pôsobí na srdce, aby zobudil to najlepšie, čo je v nás: našu slobodnú odpoveď. Oslovuje nás ako Abraháma: „Odíď… do krajiny, ktorú ti ukážem“ (Gn 12, 1).
Katarína celkom spontánne prijala pozvanie na stretnutie so Svätou Pannou, ale vyslovila podobnú námietku ako ona pri Zvestovaní: „Ale veď ma budú počuť…“
Keď bola Katarína uistená odpoveďou svojho sprievodcu, nasleduje ho osvetlenou cestou. Skutočne to ožiarené dieťa „…nesie a šíri svetlo všade, kadiaľ prechádza a čoho sa dotkne“.
Kaplnka je celá osvetlená, ale Mária tam nie je. Katarína čaká… Či nie azda preto, aby mala potrebný čas pripraviť sa na stretnutie? Tento čas očakávania a bezmocnosti jej umožnil prehĺbiť si túžbu a pripraviť vnútorný priestor na prijatie Márie. Komunikácia predpokladá istú nesmelosť, úctu, trpezlivosť a pripravenosť.
Aj my musíme niekedy čakať ako Katarína, aby sme vedeli správne odpovedať na Božie volanie. Svetlo Božej lásky sa ukáže vtedy, keď si najskôr vyzujeme sandále ako Mojžiš, priblížime sa k horiacemu kru a „vstúpime na svätú zem“.
Povzniesť sa nad zovňajšok
Postava ženy sa konečne priblížila „do svätyne a sadla si na stoličku vľavo od oltára“. Katarína na Máriu hľadela, ale ju nespoznala, ako sa sama priznala: „Nevidela som hneď Svätú Pannu.“
Preto dieťa jej muselo trikrát zopakovať: „Hľa, Svätá Panna!“ Dieťa jej pomohlo zmeniť pohľad, povzniesť sa nad zovňajšok a spoznať Pannu Máriu. Očami srdca uvidela aj to, čo je inak „neviditeľné“.
Či nám táto skúsenosť nepripomína dvoch emauzských učeníkov, ktorí tiež potrebovali dostatok času na to, aby spoznali Boha vedľa seba? Aj dnes prijatie svetla Božej lásky predpokladá pohľad viery na veci, udalosti a osoby bez toho, aby sme si ich skresľovali na svoj vlastný obraz.
Odhaliť tajomstvo stretnutia
Mária je tu, sedí v kresle. Je ako matka pripravená prijať svoje dieťa a stráviť s ním chvíle v dôvernom rozhovore. „Vtedy, hľadiac na Svätú Pannu, jedným skokom som bola pri nej, na schode oltára. Položila som si ruky na kolená Svätej Panny. Bola to najšťastnejšia chvíľa môjho života. Nie je možné vyjadriť, čo som prežívala.“
Katarína si položí ruky na Máriine kolená. Jej srdce zaplaví taká vlna nehy, radosti a lásky, o akej dovtedy ani netušila. Panna Mária ju počúva pozorne, rozumie jej, prihovára sa jej slovami vzbudzujúcimi dôveru. Pre Katarínu sa naraz otvára nový obzor. V skutočnosti toto úprimné zdieľanie a počúvanie Katarínu robí schopnou prijať misiu: „Boh ťa chce poveriť istým poslaním…“
Tak ako Pán Boh potreboval v istom čase Máriu, aby sa dal poznať ľuďom, aj Kataríne zjavuje, ako miluje svet. Dáva jej – v medziach jej možností – určité poverenie. Ako starec Simeon predpovedal Márii, že jej srdce prenikne meč, tak Svätá Panna upozorňuje Katarínu, že sa stretne s nepochopením a protirečením, ale nič nebude môcť prekaziť jej poslanie, lebo Boh bude s ňou: „Budeš mať veľa ťažkostí… budú ti protirečiť, ale dostaneš milosť… Dôveruj!“
Katarína prijíma túto misiu a je presvedčená, že keď ju Boh posiela, bude na jej strane, bude jej pomáhať a povzbudzovať ju: „Pane, nech sa stane podľa tvojej vôle!“ (porov. Lk 1, 37)
Prežívať spoločenstvo s Bohom, s bratmi a so sestrami
„Prichádzajte k tomuto oltáru!“ Poukázaním na oltár Mária usmerňuje pohľad na stredobod kresťanskej viery. Pán Ježiš chce, aby sa služba blížnym úzko spájala s láskou k Eucharistii, ktorá živí každú kresťanskú službu. Rozprava o zjavení z 18. júla 1830 vykresľuje skúsenosť Božej lásky, ktorá uchvacuje. Katarína týmto zjavením prijíma lásku zodpovedne a nadšene ju chce šíriť. Prežila štyridsaťpäť rokov plnením svojho misijného poslania v utiahnutosti a pokore, čo je dôkazom, že úplne pochopila duchovnú skúsenosť z 18. júla, a tým aj podstatu svojej misie.
„Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!“
Druhé zjavenie 27. novembra 1830
Panna Mária stojí a v ruke drží malú zemeguľu, z ktorej vyčnieva kríž. Z jej rúk vychádzajú svetelné lúče. Naraz sa utvorí okolo Márie kruh v podobe medaily.
Zjavenie z večera 27. novembra 1830 sa spája s presnou liturgickou dobou: bola to sobota, vigília prvej adventnej nedele. V tento deň Panna Mária sa predstavuje Kataríne ako „Žena odetá slnkom, ako zora na úsvite dňa“, predchádzajúca Slnko spravodlivosti.
„Spozorovala som Svätú Pannu, stála oblečená do bielych šiat. Bola strednej postavy a taká krásna, že nie je možné opísať tú nádheru.“
Mária – tajomstvo nového ľudstva
Dňa 27. novembra Panna Mária odhaľuje sestre Kataríne podstatu svojej identity: „bez hriechu počatá“. Je nepoškvrnená, plná milosti. Panna Mária bola počas celého svojho života úplne otvorená Bohu. Nechala sa preniknúť jeho Duchom, ktorý ju pretváral. Prostredníctvom jej „fiat“ prišiel na svet Boh. Stála pod krížom ako matka, ktorá prijíma Boží dar, stála tam práve preto, že je matkou. Nosila v živote Boha, ktorý, aj keď zomiera, ostáva prameňom života. V tej bolestnej chvíli, kedy Ježiš obetuje svoj život za spásu sveta, sa kríž zaborí do jej srdca ako meč. Srdcia Ježiša a Márie ostávajú navždy úzko spojené v spoločenstve lásky, z ktorej každý verný učeník môže vždy čerpať Boží život.
„Svätá Panna drží vo svojich rukách pozlátenú zemeguľu, z ktorej vyčnieva malý kríž… Jej prsty zdobia prstene z drahokamov a niektoré z nich vyžarujú prekrásne lúče.“
Pozlátená zemeguľa s krížom
Panna Mária, držiac zemeguľu s vyčnievajúcim krížom, nás uvádza do tajomstva vtelenia a vykúpenia: na Vianoce Kristus prišiel na svet a svetlo Veľkej noci stále osvecuje našu zem.
Mária predstavuje Bohu vykúpené a vzkriesené ľudstvo. Táto prorocká vízia zobrazuje súlad prírody s dejinami človeka a s celým vesmírom. To je harmónia, ku ktorej majú smerovať celé dejiny ľudstva.
Svetelné lúče
Zjavenie, ktoré predchádza vianočné obdobie, nám ponúka lepšie pochopiť skúsenosť betlehemských pastierov. Ich tiež priviedlo k Márii a k Božiemu dieťaťu veľké svetlo. Rovnako Kataríne „ten nádherný jas lúčov“ pomohol 
lepšie vniknúť do tajomstva Božej milosti. Lúče vychádzajúce z Máriiných rúk predstavujú Božiu lásku, ktorá odstraňuje tmu v nás i vo svete.
Drahokamy bez lúčov
Boh sa vtelil, aby nám prejavil svoju nesmiernu lásku, a to lásku až na smrť na kríži. Neprestáva nás navštevovať a neustále obnovovať svet zvnútra skrze milosť Ducha Svätého. Božia činnosť spásy je však účinná vtedy, keď sa dotkne našich sŕdc. V Evanjeliu Ježišova prítomnosť neprinášala automaticky spásu. Mnohí ľudia jeho blahozvesť nepoznajú, alebo ju odmietajú: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11).
Tie drahokamy „bez lúčov“ môžu pripomenúť verš Magnifikatu: „Bohatých prepustil naprázdno…“ (Lk 1, 53).
Dňa 27. novembra 1830 Katarína dostala poslanie dať raziť medaily s vyobrazením Nepoškvrnenej, ktorú videla. K tomu Mária pripojila aj prianie, aby ľudia nosili a šírili túto medailu. Nestačí teda medailu len prijať, ale máme povinnosť plniť jej posolstvo.
Nosenie medaily znamená dať Márii prístrešie v našom srdci, vziať si ju „k sebe“ (porov. Jn 19, 27) domov a vrúcne sa modliť: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!“
„Tí, ktorí ju budú nosiť s dôverou, obdržia potrebné milosti.“
Týmito niekoľkými slovami sa Mária zaviazala zobúdzať a rozvíjať našu dôveru v Boha. Preto medaila dosiahne svoj opravdivý cieľ len vtedy, keď vzbudí v srdciach dôveru.
Žiadosť Panny Márie „dajte raziť medailu“, je prejavom lásky, ktorá nezaväzuje len sestru Katarínu, ale osobne každého z nás. Obraz Márie má byť v prvom rade hlboko vrytý v našich srdciach. Mať Máriin obraz v srdci znamená prijímať ju každý deň do svojho života a nechať sa viesť k vrcholu Božej lásky. „Hľa, do dlaní som si ťa vryl…“ (Iz 49, 16)
Každé ráno sa započúvajme do Máriinho priania: „dať raziť medailu!“ vo svojom srdci – aby sme mohli spolu s ňou prežívať povolanie Božích detí. Keď budeme hľadieť na svet jej očami, počúvať ľudí jej ušami a milovať jej srdcom, potom sa bude odrážať jej obraz aj v dobrote našich očí, v kvalite nášho počúvania a v dare nášho života.
Nech nás neprekvapí, že Pán Boh si vyvolil za prostredníčku šírenia medaily jednoduchú Dcéru kresťanskej lásky a nie osobu, ktorá je v očiach sveta významnejšia. Mladá sestra Katarína mala hlboký zmysel pre Božie veci, a preto bola ochotná plniť Božie plány.
Zdá sa ťažké nosiť medailu bez toho, aby sme neboli pobádaní kontemplovať čistotu Srdca Panny Márie a čistotu srdca sv. Kataríny a zároveň sa nezaangažovať po ceste pokornej služby najbiednejším bratom a sestrám.
Nepoškvrnená Panna Mária – takto si bola pomenovaná 27. novembra 1830, ďakujeme ti za dar tvojej medaily. Nikdy nebudeme môcť dostatočne oceniť výšku, šírku a hĺbku tvojho významného posolstva – radostnej zvesti. Pomôž nám, aby sme ho vedeli žiť v každodennom živote.
